Jdi na obsah Jdi na menu
 


„Bolesť je veľká v tom, že po odchode nezostane po nej medzera, prázdne miesto.

 

Ona len zväčší a rozšíri priestor pre ducha.“ (M. Chuda)

 

 

 

 

Prečo si iný (apríl 1989)

 

Večer v hladkom tichu

potme bodky svetiel hovoria:

„I tu sa skrýva čísi osud.“

 

Tikanie budíka a ťukot v tvojej hrudi…

 

Teraz je ulica tmavá, tichá.

Večerný chlad a trocha vlahy,

jemné obrysy veže v diali,

kde – tu si domy tíško šepocú…

 

A ty načúvaš, čo tam, v tebe,

krotko počíta tvoje hodiny.

 

A hoci mladosť ešte je tvojím právom,

niečo ťa núti

stále rozmýšľať nad údelom tých,

čo mäkký obláčik osudu

nevedie tadiaľ jak teba,

nad údelom nepochopených.

 

- Načo sa touto cestou uberáš

a žitie robíš ťažším pre seba?

Prečo zamýšľaš sa stále nad svetom?

Snáď sa mu nerád prizeráš?

 

Večer, keď je ticho,

do tmy tvoje okno pozerá.

A tu sa skrýva ten tvoj osud.

 

Tikanie budíka a ťukot v tvojej hrudi…

 

Viem,

tam dnu, v tebe,

okrem zázračného počítadla času

ukrýva sa tichý pramienok.

Tvojmu bytiu dáva život,

činom zmysel,

láske krásu.

Ale nikdy z jeho spomienok

nevymizne chvíľa,

keď zabudol si,

že všade môžeš chrániť čísi osud.

 

„Vždy stráž si

priezračnú čistotu vody prameňa…“

 


List do neba

 

Braček si? Či sestrička?

A koľko máš rokov?

Skôr si šiel do nebíčka.

Skôr a bez okolkov.

Si tam dlhšie, než ja tu,

všetko je ti známe,

tak mi, prosím, pomáhaj,

otcovi aj mame!

 

Odpusť mi, že niekedy

som ti vyčítala,

že si tuná nepočkal…

 

Chceli sme byť dvaja,

Otec s nami počítal.

Keď som bola malá,…

 

Vlastne len: Ďakujem ti.

Veď strach bol vtedy veliký –

jak nádej, čo ho predišla.

 

A tak bez veľkých pohnutí

ďakujem Otcovi, že som.

 

A ďakujem Mu, že si ty.

 

 

 Pohľadnica.

S Laďkou. Slovenčinárke a matikárovi.

 Buda, na sv. Kláru A. D. 1992.

 

Z kraja sveta,

kde sa stretá

láska, bolesť, smiech i žiaľ,

pozdrav krátky

posielajú

tie, ktorým to osud prial.

Čo robíme? Pomáhame,

brigádou to volajú.

Komu? Chlapcom s IQ tridsať.

Ľudia k svojim ťahajú…

 

 

 

„Púšť robí krásnou to, že niekde skrýva studňu.“ (Exupéry)

 

 

Otvor oči

 

Otvor oči, Pane, nám,

čo vidíme jasne farby sveta,

a predsa blúdime…

A PRETO blúdime.

 

Môj Tvorca, už ďalej sa to nedá,.

Samotou, dažďom, mĺkvou hmlou

ísť, niesť si len seba so sebou.

 

Daj, nech ťa vidíme.

Daj, nech sa vidíme.

Svetlo nám daj.

 

 

 

 

 

Dieťa,

 
odhaľuješ všetku slabotu

i vo mne.

Chlapček,

ani nevieš, kam si až zapadol

do mojich hlbín.

čo sa ti len stalo?

Potrebuješ lásku.

Svet ti jej dal málo.

 

 

 

 

Sloboda…

 

Stále hľadám seba.

Mením len zámienky.

 

 

 

Tak

 

Čím väčšia bolesť, tým hlbšie

v srdci. Meč.

Bolí a nechápem.

Rana, preč!

Túžim a túžim. Bez obruby.

Hranice treba. Však?

 

Že PREČO má LEBO?

Chcem toho znak!

Viera? Jak Tomáš…

Kričím.

 

Tešiteľ, posvieť, my sme len hrubí.

Steny a múry.

Súcit? To nie je mužné.

Tak.

 

 

 

 

Boli sme maličkí.

Viedla nás nádej, že – možno predsa?

Či zvedavosť, čo bude ďalej?

Či súcit s druhým, so sebou?

Na tom nezáleží.

Škoda len, že si už akosi väčší než ja…

 

 

 

 

O Tebe

 

Nemilovať? Netúžiť?

To snáď.

Lež odložiť s pečaťou nevhodného,

čo nepoznaným zostalo…

Nie, nemám síl.

Slabosť? Láska?

Čo to je?

 

František, poraď, pomôž svojej sestre.

Nauč nás svojmu pohľadu.

Nás…

 

Prečo je stále zahmlené?

On vie, On iste vie.

 

 

 

Ako ti to povedať? 

 

Voda a vlnky. I vzduch sa chveje.

Pokoj? Len z diaľky. Čosi sa deje.

Hladine poblíž i teba striasa.

Máš strach i čakáš, čo bude zasa.

 

Lepšie ísť ďalej, či v deji zostať?

Zo srdca človeka ťažko sa dostať…

Kde bolo – tam bolo, iste ti známe,

drzo si požičiam. Málo slov máme.

 

A sme tu. Hladina. Chlad chytá ruky.

Nebolo, bolo. Je! Radosť, či muky?

Keď hľadím sama, čos´ sa mi marí,

iná však iskra je v tvojej tvári.

 

Lačnosti srdca tušenie púhe koniec nespraví.

Čo iskra tvoja, hlbina moja, prezrádza – tají?

Voda a vlnky. I vzduch sa chveje.

Pokoj? Len z diaľky. Čosi sa deje.

 

(Označím refrén – dvakrát to čítaj.

Netušíš prečo? Len sa ma spýtaj.) 

 

 

 

 

 

 

 

 

„Ako svoju dušu zadržať,

nech neskúsi sa dotknúť tvojej?

Akože ju mám od teba – a k akým

veciam – preniesť? …“ (R. M. Rilke)

 


A predsa čistí ešte žijú

 

Zase si prišla? Ach vitaj, bolesť.

Popolcová streda – práve vhodný čas.

Mäkký sneh vonku, srdce tvrdo

zápasí, aby ukrylo svoj hlas.

 

Kde si? A prečo si do mňa

skryl túžbu toľkú,

keď nie som hodna

prijať tento dar?

Ako keď dieťa, túžiac hladiť matku,

choré je nechtiac rukou udiera…

 

Presvedč ma, Pane, že ty nás vedieš,

že s láskou láske určíš čas…

 

Keď srdce horí tak, ako nemá,

len herec dobre utají ten jas.

 

Duše sa dotkli.

Niet čo dodať.

Zbytočne srdce lezie pod zimník.

Už je zas nahé, odhalilo sa.

Už jeho hanbu nezakryje nik.

 

So zrakom sklopeným,

červeň v tvári, nemo

vyznáva trasľavo:

„Ján je jeho meno…“

 

 

Prosba o oheň (do srdca) 

 

Clivo je vo tme. Pane, daj svetlo!

Zapáľ tie staré vrecia stuchnuté…

Seba už dal si, ešte nás prerob,

rozjasni oči, čo sú zamknuté.

 

Posielaš denne rázcestia nové,

odpúšťaš s láskou naše omyly,

a my ku krížu pridáme ti bôle,

aby sme si, čo chceme, robili.

 

Odpusť mi, Pane, neveru toľkú,

zabudni pyšné: „Urobím to tak…“

Prosím ťa, oprav každú zlú voľbu,

lieč vzťahy, v ktorých po nej ostal mrak.

 

Ježišu, Svetlo, Brat, prosím znova,

očisti dušu svojím plameňom.

Nech tvoja Mama pod plášť nás schová…

A hmlistá noc sa stane novým dňom.

 

 

Blednúce svetielko

 

(Ona:)

Ako kmeň nesie konáre drsné,

tak i my kdesi vedno sme, spolu.

Jedna zem živí srdcia nám hlasné,

jeden tok napája žíznivú vôľu.

 

No každý konár v iný smer rastie.

Rovnako kvitnú, preds´ ináč krásne,

blízko sú sebe, no nikdy viacej

nezrastú spolu v jeden verš básne…

 

(On:

Bože, si Pánom nemožných vecí,

k životu vraciaš svetielko krásne.

Ty môžeš všetko, i štepiť vetvy,

a dať tak vzniknúť veršíku básne.)

 

 

 

 

Keď už, tak…

 

Ťažko je

milovať

blázna, čo

nekoná

nič podľa

zákona,

ktorý tu

vládne.

 

S úsmevom

prekoná

každučkú

priehradu,

keď každý

myslí si,

že už je

na dne.

 

Blázon však

radosť má:

Kto by ho

vyrušil,

veď predsa

nepozná

pravidlá  

riadne.

 

A tak sám

žije si,

pusto, či

pokojne?

Ktohovie;

prosto tak,

ako sa

vezme.

 

Čo ak tým

bláznom si

práve ty,

rozumný,

keď vhodne

pozeráš

na veci

sveta?

 

Buduj si

hranice,

zostavuj

stupnice,

až keď si

zakúsil:

Všetko sa

nedá.

 

Len vtedy

pochopíš,

že vtáci

spievajú;

nikto im

nemôže

povedať:

Beda!

 

 

 

 

 

 

 

Nepožiadaš…

 

Možno si nástrojom

pre moje víťazstvo

nad starým Amorom,

nad túžbu prihmlistou…

 

 

Uniká. Ale, Pane, kam?

Keď srdce vracia to,

čo už mať čakalo,

nepustí k sebe žiaden klam.

 

 

 

 

Zas

 

Malomocný

besné zviera

zhnitá voda

zaplavené pole

a srdce

beznádejne holé

samo holé

srdce

holé

 

 

 

Spomienka

 

Na čele popolec, v srdci tieň.

Tieň, ktorý nezaplaší

ani jarné slnko.

Neodoženie ho,

veď doteraz nevládalo roztopiť

mäkký sneh Popolcovej stredy,

keď tieň začal v duši rásť.

 

 

 

Vyžmýkané sny…

 

Vyžmýkané sny…

zostala len slaná rosa,

po čase iba biely prach.

 

A vždy, keď dážď

čo ako nežne zvlaží sen,

treba ho žmýkať,

silno žmýkať…

 

A slaná rosa

po daždi

znova tajne

páli.

 

Ľubičke s Mirkom k svadbe

 

Do dní radosti i do zármutku,

aj do tých všedných, šedivých,

pokojnej lásky zlatú hrudku

prajem vám srdcom úprimným.

 

Nech pomoc Božia vždy k vám sa skloní,

keď sveta zvyky chceli by miasť,

a kto vás pozná, nech slzy roní

len z radosti tej, že láska vie rásť.

 

A tak do tíšin i do búrok temných

prajem vám svetla a pravdy dosť,

i viery, že Ten, čo miluje verných,

všetko na dobré obrátiť má moc.

 

 

 

Milovník slnka

 

Milovník slnka

pútnik na ceste
od hľadám do nevidím

krása a prelud

 

Kde stáť

 

Vo sne vidíš jas

vo svetle tieň

potom smiech tých pravých

 

Keď hľadám, je nádej

stanica nevidím uberá síl

a Tomáš znova neverí

 

Apoštol, vráť sa k hľadaniu

tvoje prsty uvidia Jeho nádej

 

Ty smieš… len Ty sám…

a jediný môžeš zmeniť, čo si dal

zasvieť i nám,

daj chcieť, čo smiem, veď vieš.

 

 

Predspovedná

 

Čakanie na seba.

Čakanie na Boha.

Čakanie na chvíľu, keď sa stretnú.

 

Len pokojne.

Vlastné ja je niekedy neprivolateľné,

nechce sa dať odhaliť.

A On je už dávno tu

a s láskou čaká na mňa.

 

Veď ja chcem – a predsa –

chýba mi odvaha kameňa

spustiť sa do priepasti

a veriť...

 

Veriť, že i rozdrobenie

či spočinutie hlboko na dne

má zmysel.

Veriť, že i v zániku istoty

je Láska.

Uveriť v krásu ďaleko od svojich oblakov...

 

Tú odvahu mi, prosím, Pane daj;

veď – je aj iná cesta?

 

 

 

 

Advent

 

Čas Vianoc vchádza, deti sa tešia.

No ešte stále hriešnici hrešia.

Kostol sa plní, kajúcnych víta,

prichádza kde-kto, aj duša skrytá.

 

Pane, daj pokoj, prines ho znova,

prosba už večná zo srdca volá –

aj toho, ktorý ťažký hriech zdolal,

no i tých verných, ktorých čos´ trápi.

 

A tak nás premeň. Nech sme jak deti

so srdcom čistým, kde slnko svieti.

Kde láska vládne, nie podozrenie,

keď človek na zlé už myslieť nevie...

 

 

 

Na svätú Luciu

 

Mrazivé držanie horúcich rúk

a slová modlitby Pána…

 

Nie, neboj sa, nenamýšľam si;

 bolí to len po častiach –

 po schodoch

stúpame do hlbín,

zostupujeme do výšok.

Žeby láska?

 Praje dobré,

 teší ju pravda,

 všetko znáša…

Teda ona ešte neodišla?

 

Nezaslúžim si… a ty to vieš,

iba občas ťa premôže súcit –

a vtedy je smutné

veriť rozumu.

Len slabý prúžok

svetlého tieňa neistoty

ešte váha,

či neskrývaš v duši

rovnaký kameň…

 

Vernému priateľovi

 

Michelangelo,

to tvoje meno –

vôbec mi nesedí

do rýmu…

 

Iné však platí o tvojej duši –

s mojou si šepkajú

…do rýmu.

 

 

 

Moja láska

 

Načo za mnou znova voláš, láska?

Alebo to azda nie si Ty?

Či nevieš, že je to márne;

že nepatrím k tým,

čo na teba v slobode

právo dostali?

 

Viem,

vina je u mňa –

či aspoň – aj …

a stále ešte

neviem byť hodna

pokojnej lásky

prijať vzácny dar.

 

Keď ťa len tuším ešte,

už radosť trpknúť začína…

nestihne z úkrytu srdca

 na svetlo v pravde

 slobodne sa zrodiť.

Z hlbočín cestou

záblesk jej svitu

nad priepasťou zabliká,

potom však – múr,

prekážka nezdolná

vyrastie v duši,

zabudnúť neprivolí,

že ona horkosťou je nazvaná;

a keď chce láska, veď môže ísť…

 

Len kto by prijal

to chúďa nesmelé,

cez hradby výčitiek

 strmou cestou vysilené.

Veď vždy tak bolo

– a nikdy nie v slobode –

klíčila utajená.

 

Znova za mnou voláš, láska;

len či si to naozaj ty?

 

Však spomínam si už;

ak budeš bolieť

a čosi ťa spúta –

naisto viem,

že bola si to ty,

 moja láska…

 

 

 

Túžba

 

Čo dala by som za

za úsmev,

za smiech tvojich očí;

za pokoj, keď vzrušenie

 ti presvitá cez chvejúce sa dlane,

za jemný dotyk,

 čo mnoho z vnútra prezradí

 a rozozvučí túžbou po nehe

 struny duše prachom zapadané;

a – čo mi je zvláštne milé –

za tú červeň v tvojej tvári

 v isté chvíle…

 

 

Februárové záchvevy

 

1

Pohľadom letmým

krásu tvoju uvidieť

človeku povrchu

raz nie je dané.

 

Chválim ťa, Pane,

že nebol posledný ten,

čo ťa v zmučení

Slávneho zobrazil…

 

Krásu má v duši.

Voňavý mach,

lákavý nežnosťou;

aby sa človek bál,

že jeho rastlinky

nevhodným zásahom,

slovom, poruší.

 

 

No, k čomu poznanie

a za ním túžba?

Vošiel si do srdca

akosi nebadane.

A ja znova, znova viem,

že k slepým pre vnútro

ľahšia býva sudba…

 

2

Do tváre svoj obraz

matka ti k spomienke vtlačila…

Dokážeš milovať;

viem však – to neskúsim práve ja.

 

Dokážeš milovať,

a je to prazvláštne zistenie,

veď si bol vždy tak sám –

„sám v dave“ – poznám to myslenie.

 

Možno je v tom cite

vmiešaný súcit i neznalosť,

možno aj sebeckej podstaty

túžiaca neprávosť.

 

Volanie duše však

po láske idúcej okolo

 to jedno jediné popierať

nemožným by bolo…

 

 

 

 

 

3

Zranila láska už,

čo ešte nestihla

zobrať si lásky meno

slabá…

Zranila láska už,

nevediac ani sama,

prečo chce bojovať

a prečo dáva

údery bolestné

tomu, čo zrodeným

ledva sa stáva…

 

4

Zas prišla streda zvaná Popolcovou.

Vždy čímsi krásna „škaredá streda“,

ako jej ľudia mnohdy hovoria.

Spomienky blúdia do minulých rokov…


Ako sa všetko spolu menilo:

Raz padal sneh a raz svietilo slnko;

sneh mäkký bol a zimné slnko chladné

do mokrých ulíc skúpo svietilo.

 

Čo prešlo tvárí oproti tvojej –

tie ľudské tváre – duše javisko,

ťažko ver´ bude zabudnúť na ne,

i keď sú v diaľnej diaľke neblízko…

 

 

Len tak, keď sa mi Mesiac schovával za okenný rám

 
Mesiačik

 

Si krásny a čistý.

Nazeráš do ulíc,

vkrádaš sa do obydlí.

Je k tebe ďaleko,

a Zemi si tak blízky.

Verný druh, na ceste

aby nebola sama.

Úľava v temnote;

potecha noci –

zrkadlo Slnka.

Tretí do dvojice,

a predsa vítaný,

nultom ak v poradí

prišla i láska…

 

 

K meninám

 

Tvoje meno, Ľubica,

pre každého naokolo

nech je ako kytica:

keď ho čuje, vysloví,

v tej chvíli sa srdce jeho

ako z kvetov poteší.

 

 

 

Kalich a kríž,

 Baránok, Chlieb...

Mozaika jednotou Lásky stmelená.

Jediný znalec našich potrieb,

vieš, čo dar tento pre nás znamená.

 

Kalich si vypil nesúc svoj kríž

do dna až nami zhĺbeného,

strácajúc sily, klesajúc níž

zadvihols´ ľudstvo z bahna jeho.

 

Baránka – chlieb a víno s ním –

seba na pomoc ponúkaš mi.

Vďaka, že smiem zbaviť sa vín,

nezostať navždy tvárou k zemi.

 

 

 

Ja som svetlo sveta.

   Jn 8, 12

 

Priblíž sa, stíš;

uzrieš aj kríž.

Objím ho, spíš?

Zdvihne ťa výš.

 

 

Stará ty láska, znova zjatrená…

Spadnuté lístie,

čo v jeseni zoschnúť zabudlo.

A toľkokrát už lúka kopnela.

 

Či aj dnes by si ešte vedela

dávne sny hmlisté,

vyhnané zo srdca nadlho,

snívať životom, smelá, radostná?

 

 

 

 

Poskočil čas.

No namiesto

minút meškania

ušli roky.

 

Prebúdzanie.

Prekvapenie.

Splašené myšlienky,

kde – čo – koho – kam…

 

Skutočnosť je iná ako sen.

Len – ako…

Krajšia?

 

 

 

Asi nikdy

 

Padajú hviezdy nesplnených želaní.

Ach, jedna túžba, tak všedná a šedivá,

až tajné v duši podozrenie budí…

Nie sny o nádhere, bohatstve na dlani.

Len smieť žiť za seba, vedieť žiť,…

 Leť, hviezda!

 

Pestré sú želania nás, pestrých ľudí…

 

 

 

Nepodľahnúť

 

Brat si môj, brat v osamení,

brat v tom, čo krvné bratstvo

odprelo z darov svojich

rozdať nám všetkým rovnako.

 

Spojení uzavretím,

delení jednotou zábran…

 

Nemožno ďalej, nie.

Tá krádež teba

by (prípadnej) láske

rýchlo odpísala

trest smrti

somoodsúdením…

 

 

 

Útlm

 

Reč bez obsahu

Chvála bez nadšenia

Radosť len v kútikoch úst

a odložená skôr

ako prišla do očí

Otázky bez odvety

odpovede zabudnutých slov

Triesky i brvná

čo naplavené robia tmu

Modlitba?

Myseľ bez nápadov

Srdce bez lásky

Duša driemajúca…

 

… Znova chýbaš

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Zatím nebyl vložen žádný komentář